Nevyliečiteľní optimisti II.

Autor: Eva Zaťková | 11.12.2012 o 20:10 | (upravené 11.12.2012 o 20:16) Karma článku: 9,56 | Prečítané:  567x

Optimizmus, sila a úžasná životná energia. To všetko a omnoho viac spája členov združenia Nádej - združenie sclerosis multiplex.Ponúkam vám druhý príbeh zo života nevyliečiteľnej optimistky. Každým jedným príbehom, ktorý sa midostane do rúk, týchto ľudí obdivujem čoraz viac a viac. A zároveň ďakujem za to, že tento silný príbeh uzrel svetlosveta.

 

Mária

Povolanie: učiteľka telesnej výchovy a biológie na základnej škole. Kto to neskúsil, vidí len 2 mesiace prázdnin a 5-6 vyučovacích hodín denne. Idylka. Pre zasväteného to značí aj prípravy poobede, večer, opravy písomností žiakov, zháňanie pomôcok. Ak ste triedny, riešenie všetkých malých i veľkých problémov, zodpovednosť za deti na akciách školy, spolupráca s rodičmi....
V našom prefeminizovanom školstve, slovami básnika "..budeš jim otcem, budeš jim matkou..".

Stresy každý deň.  Niečo muselo povoliť a tak sa začal..


... môj SM-príbeh.


Začal  sa vlastne už pred 20 rokmi.  Tlak a bolesť v ľavom oku, nerozpoznanie farieb,  čierny polmesiac v zornom poli.  Zápal očného nervu. Prvý pozdrav od mojej "guru". Pobyt v nemocnici, infúzie a po čase návrat do normálu. Takmer. Ležérnym opieraním sa o prvú lavicu, prechádzaním sa po triede som maskovala roztrasené ruky.

Po 2 rokoch. Kliešťový zápal mozgových blán koncom prázdnin. Pobyt na infekčnom oddelení, s mojimi deťmi  (10, 15) som sa mohla vidieť len cez okno. Infúzie, nekonečná bolesť hlavy. Z fľakov na plafóne nemocničnej izby si moja fantázia vybájila anjela strážneho. Skutočne tam musel byť, veď z choroby som vyviazla bez škody. Len pri vyšetrení magnetickou rezonanciou sa objavilo niečo doteraz skryté. Skleróza multiplex.

Nové stretnutie s anjelom. Vyžarovali z nej pokoj, istota a dobrá energia. "Nič nebude ako predtým" povedala mi pani doktorka Procházková "spomaľte tempo, odpočívajte. Máte dobrú
štartovú pozíciu."

Nebola som šokovaná neznámou diagnózou,  veď som mala vlastne šťastie,  odolala som predsa encefalitíde, ktorá mnohých hrozne poznačí do konca života a ja som mohla chodiť, vidieť, počuť,
rozprávať..., len sústrediť pozornosť viac ako na pár minút bol problém, a ešte tá obrovská  ÚNAVA... ale to prejde, keď si odpočiniem...

Priateľka mi požičala knihu, presne o mojej diagnóze. Lepšie som spoznala spôsoby mojej doživotnej spoločníčky. Pochopila som svoju výhodu štartovej pozície (=slušná fyzická
kondícia)  a  urobila v tom smere predsavzatie.

Rozobrala som svoj rebríček hodnôt a znova poskladala, podľa diktátu novej autority.

Zistila som, že mi prikazuje robiť veci v súlade s mojím presvedčením, nie "proti srsti".

Zredukovala som počet "musím".

Dôležité sú vzťahy, nie veci.

Dôležitý je pohyb , kyslík a pohoda v duši.

Zaviedla som do svojho života pozitívne vnímanie sveta a obmedzila kontakt s frfľošmi na minimum.

Nebolo jednoduché naučiť sa rešpektovať nové pravidlá. Po návrate do školy som opäť pracovala naplno, nemohla som presunúť povinnosti na kolegyne, beztoho preťažené. Domov som prichádzala
vyčerpaná, "druhá smena" v klasickej domácnosti  ("mama varí, otec číta noviny a deti sa
učia") sa začínala až večer.  Nájsť si čas - ale najmä vôľu - na cvičenie, šport, premôcť vlastnú pohodlnosť(?), to bolo najťažšie. Doteraz je.

Pomáhali mi každoročné pobyty v kúpeľoch, kde som sa mohla venovať len sebe.

Po niekoľkých rokoch som vzdala plný úväzok a prešla do čiastočnej invalidity, čo znamenalo 18 vyučovacích hodín týždenne, namiesto 23. Závisť kolegýň: "Ty už ideš domov? Ty sa máš!" a "Veď nevidno na tebe, že by ti niečo bolo..." Iste ma niektoré pokladali za "ulievku" . Ako aj pani doktorka M.M. na preverovacej komisii, ktorá, vidiac ma vo dverách vyhlásila: "Nemáte dosť percent." a razom som prišla o sumičku, ktorá dopĺňala skromný učiteľský plat. Nedivila som sa, lebo oveľa ťažším prípadom vtedy neuznali invaliditu. a museli zabojovať na ďalšej komisii. Možno tiež ako ja - úspešne.
Napokon som využila možnosť odísť do predčasného dôchodku o rok skôr. Niežeby som nemala rada svoju prácu, len som už nemala dosť energie vykonávať ju podľa svojich predstáv, dať žiakom to, čo potrebujú a pocítila som, že je najvyšší čas odísť, ak to má byť dôstojne. Videla som smutný prípad presluhujúcej kolegyne, deti vedia byť i kruté.

Moje vlastné deti nie. Hoci dcérka zo mňa urobila svokru a teraz už aj babku. Obidve funkcie si vychutnávam a malá Alicka je naše slniečko.

Našinec nikdy nevie, čo si naša "pani" zmyslí.  A tak som vďačná za každé ráno, keď môžem vstať, rozhýbať svaly a kĺby. Niekedy sú ako z olova a moja vôľa ako medúza na suchu. Vtedy švindľujem - naštartujem sa kávou. Niekedy som ako zviazaná. Viem, čo treba urobiť, ale akoby bol okolo mňa múr, ktorý treba najskôr preliezť. Preliezam ho, lebo mám povinnosti. Mnoho. Vyberiem si najskôr tú, ktorú mám najradšej a povzbudená úspechom, pustím sa do ďalšej.

Po nástupe do dôchodku je čas robiť veci dlho odkladané a zanedbávané, čas nových záujmov. Čas pre veci, ktoré ak nespravíme teraz, tak už nikdy. Ak je ich veľa, treba určiť priority. Cestovanie. Turistika. A esperanto, geniálny jazyk, jazyk priateľstva, ktorý mi otvoril okno aj dvere do sveta. Športy ideálne pre "ľudí v rokoch": plávanie, cyklistika, v zime bežky. Všetko toto ma uvádza do rôznorodej spoločnosti ľudí optimistických, činorodých. Nezanedbateľné sú jogové cvičenia.

Poučenie: kým urobíš všetky veci, ktoré MUSÍŠ, už nebudeš mať čas ani silu na tie, ktoré CHCEŠ urobiť. Nájdi zdravý kompromis.

A posledné tri roky  je tu ešte dielňa. Osemnásť rokov som bojovala sama, domnievajúc sa, že kontakt s ľuďmi s rovnakou diagnózou ma bude deprimovať. Nerada počúvam  a rozpráva chorobách. O tej mojej čo najmenej - veď aj ľudia zdraví bývajú unavení. roztržití, občas ich niečo bolí... Priviedla ma sem zvedavosť- skúsiť kryoterapiu. Na moju otázku ma pani doktorka poslala za pani Valčekovou do chránenej dielne. Srdečné privítanie, poukaz na 10 vstupov do liečivého mrazu. A potom som vstúpila i do hrejivého kruhu slnečnice.

NÁDEJ, to je správne pomenovanie pre združenie ľudí s diagnózou SM. Slnečnica v znaku ako výraz optimizmu a malý boh starých Egypťanov, pre mňa symbol cieľavedomosti a vytrvalosti. Jarka a celé dielo, ktoré vybudovala a udržiava v prevádzke, rekondičné pobyty, sviatočné stretnutia, ktoré
organizuje, dávajú náplň a pocit spolupatričnosti. Na prednáškach sa pacienti dozvedajú výsledky výskumov o SM, o nových liekoch, o svojich právach a možnostiach. Podpisovou kampaňou bojujú členovia združenia proti indikačným-likvidačným obmedzeniam v dostupnosti liečby. A
ďalšie aktivity...

Na prvej akcii - vianočnom večierku - som bola ohromená nízkym vekovým priemerom pacientov. Predpokladala som ľudí za polčasom života, nie takých mladých, na začiatku cesty!


Prečo?


To je aj otázka všetkých, ktorí sa dozvedia verdikt. No potom je na nich, aby sa vzopreli osudu a bojovali o každý milimeter. Oni to robia. Nenariekajú nad sebou. Vymieňajú si skúsenosti, pomáhajú si navzájom.

Nevzdávaj sa, slnečnica svieti, buď ako scarabeus a vtedy máš  NÁDEJ !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?