Každý z nás pozná ten pocit, keď je na čase priznať vlastnú chybu, len akosi to nejde... V hlave si to prehrávame stokrát ako obľúbenú pesničku, znie to tam tak jednoducho. No, keď príde na lámanie chleba slová sa akosi zasekávaju, páska sa sa zamotáva a radšej z pokusu o mier spravíme ďaľšiu nezmyselnú vojnu. Takto to pokračuje kým to jedného (zvyčajne menej tvrdohlavého) neprestane baviť.
Fakt by ma zaujímalo, prečo sa tak strašne bránime prinať si chybu? Bojíme sa, že stratíme na vierohodnosti, či klesne nás imidž...? Nenapadlo Vás, že práve priznaním si vlastnej chyby, prenesením zodpovednosti na seba, môžme v očiach iných vykvitnuť na lepšiu úroveň.
Sama dobre viem aké je priznávanie chyby ťažké, už odmalička si to dobre uvedomujem, koľko námahy mi dalo povedať obyčajne "prepáč", aj keď som dobre vedela, že som urobila niečo zlé...
Možno je to aj tým, že čím sme starší tým viac si uvedomujeme hodnotu slova "prepáč", pretože v slovníku dospelých je ohrozeným druhom. Radšej sa tvárime, že nič sa nedeje alebo "nič sa nestalo". Pokračujeme v našich slovných vojnách ničíme súpera za súperom, tešíme sa z viťastiev. Až si jedného dňa pri pohľade na škriepiace sa deti, ktoré si potom všetkom povedia to úprimné "plepáč " a znova sa chytia za ruky a hrajú sa akoby nič ...pri tomto pohľade zbadáme aj prehry našich "víťazstiev", že sme nič nevyhrali len jedu slovnú bitku, že sme prišli o niečo/niekoho dôlezité/ho, niečo čo nám mohlo zmeniť život. A prečo to všetko robíme, lebo naša hrdosť, naše ego nám nedovolia skloniť hlavu a povedať prepáč, je to moja chyba...
Nezmení sa to, možno len ak v nás ostane vždy kúsok dieťaťa alebo minimálne spomienka na tie škriepiace sa deti.... Veď život je jeden kruh, v ktorom sa dookola všetko opakuje len vždy na inej vekovej úrovni....
