Fakt, že mi zdiagnostikujú v mojom už penzijnom veku, sklerosis multiplex, by som nebola uverila v nijakom prípade. A stalo sa, že mi SM diagnostikovali v mojom 56. roku, čo som si užívala prvý rok penzie. Pán doktor mi, po mesiaci pobytu v nemocnici, prišiel zvestovať, že sa bohužiaľ potvrdila ich diagnóza a mám sklerosis multiplex.
V prvom momente som ani nevedela o čom hovorí. V živote som bola málo chorá, väčšinou som prekonala úrazy (zlomená noha a pod.) A predsa. Keď moja suseda zo 7.poschodia dostala túto chorobu v 40.rokoch a ostala na vozíčku, veľmi som to ťažko znášala.
Táto choroba veľmi ovplyvnila celý môj život. Vždy som bola doposiaľ činná, mala som zaujímavú prácu a robila som popri zamestnaní aj sprievodkyňu turistov, chodila som s nimi po svete. Bola som dva razy na Bajkale, na Madeire, pochodila som skoro celú Európu a ešte rok pred odchodom na penziu som navštívila priateľku v Indii. Tu sa splnil môj celoživotný sen, vidieť na vlastné oči, Tadž Mahal v Agre, symbol Indie. Už počas cesty v Indii som bola dosť unavená, ale som to pripisovala vysokým teplotám a vysušeniu, ktoré som tam zažila. Lebo táto krajina má okrem hroznej biedy aj nádherné zaujímavosti a pamiatky.
Ja si osobne myslím, že SM nabrala u mňa väčšie obrátky, až keď som sa dostala do klimaktéria. Môj život sa mi veľmi zmenil v tom, že som väčšinou doma. Niežeby som nemala kde ísť, ale mám aj strach niekde sa vybrať sama bez doprovodu. Takže chodím len s manželom ( a ten ešte stále pracuje). Môj manžel je veľmi uznanlivý a trpezlivý zatiaľ, začo som mu veľmi vďačná. Chodíme na dovolenky po Slovensku. Mám dve dospelé deti, tie sú však veľmi zaneprázdnené svojimi pracovnými povinnosťami a aj rodinnými starosťami, ako skoro všetci mladí. Takže bývame spolu väčšinou na záhrade cez víkendy.
Mala som ale aj trochu šťastia hneď na začiatku mojej choroby, že som sa dostala do Klubu SM a moji noví kamaráti ma hneď na začiatku vzali medzi seba a absolvovala som hneď prvý rok rekondičný pobyt v Závažnej Porube. Bol to úžasný týždeň v lone nádhernej prírody Liptova s milými ľuďmi. Boli sme tam z celého Slovenska a bolo nám tam veselo a dobre. Odvtedy sa snažíme aspoň raz do roka stráviť pár dní s nimi - pacientmi so SM. Bola som už aj v relaxačnom stredisku v Štúrove, na Nimnickej priehrade a v Piešťanoch. Keď sa bude dať zase pôjdem niekde s nimi. Tu je vždy dobrá nálada a kopec srandy. Lebo aj keď sme nemotorní a pomalí, vieme sa spolu zabávať a to som sa už presvedčila zopár razy. Bola som aj na niekoľkých zasadnutiach ZP aj pri NR SR, kde som mala možnosť zoznámiť sa aj s inými pacientmi s rôznymi chorobami. Spoločne sa zhovárame, informujeme ako je najlepšie zvládať choroby v tomto uponáhľanom svete.
Nesedíme nečinne doma, naučila som sa pracovať na počítači, mám internet, mailujem si s našimi členmi z celého Slovenska, zaujíma ma ako sa boria s chorobami, lebo mnohí sú už na vozíčku a majú to oveľa ťažšie ako my, hoci o palici (ako ja), či barlách ešte sami chodíme. Naši kolegovia vo Vranove poriadajú Abilympiádu , súťaže v zručnosti, aj ja som tam už raz bola. Stále sa povzbudzujeme jeden druhého, aby sme nezostali v nečinnosti.
Veľmi by som si priala, aby do budúcna boli také zariadenia, kde by sme sa mohli viac stretávať, aby boli k nám zdraví ľudia ohľaduplnejší lebo my už bohužiaľ nevládzeme držať krok so zdravými lebo ako vidíte, choroba si nevyberá, ani ja som si nemyslela, že raz budem odkázaná na pomoc iných.
