Ja si nechám dušu

Autor: Eva Zaťková | 14.12.2012 o 21:57 | Karma článku: 9,11 | Prečítané:  480x

Som v rozpakoch. Človek sa dostáva do života. Vidí cíti, vníma. Ale nejako to nesedí. Nič  tu nie je tak, ako nám hovorili v škôlke. Je práv pravidiel, ktoré sme sa tam naučili. Boli spísané v knihe od Roberta Fulghuma - Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť som sa naučil v škôlke.

Napr: So všetkým sa rozdeľ.

Hraj fér. 
Nikoho nebi. 
Vráť veci tam, kde si ich našiel. 
Upratuj po sebe. 
Neber nič, čo ti nepatrí. 
Keď niekomu ublížiš, povedz prepáč. 
Pred jedlom si umy ruky. 
Splachuj. 
Teplé koláčiky a studené mlieko ti urobia dobre. 
Ži vyrovnane - trocha sa uč a trocha premýšľaj a každý deň trochu maľuj, kresli, spievaj, tancuj, hraj sa a pracuj. 
Každý deň popoludní si zdriemni. 
Keď vyrazíš do sveta, daj si pozor na autá, chyť sa niekoho za ruku a drž sa s ostatnými pohromade. 
Neprestávaj žasnúť.

Také jednoduché a predsa to takmer nikto nedodržiava. Hrať fér? To dnes už snáď nikto nepozná. Keď chcete niekomu pomôcť pozerajú na Vás s nedôverou. Veď kto by dnes už dobrovoľne pomáhal. Našťastie ma rodičia vychovali dobre. Naučili ma, že mám byť úprimná, že mám povedať keď sa mi niečo nepáči ale taktiež mám aj pochváliť ak sa mi niečo páči. Tiež ma učili, že nemám nikomu schválne ubližovať. To sa mi asi nie vždy podarilo. Niekedy totiž niektoré veci vypália úplne inak ako sme to mysleli. Hlavne ma ale naučili, že mám ľuďom pomáhať a že nemám poslušne pred každým skloniť hlavu. Možno aj preto je dnes v mojom živote len pár ľudí pred, ktorými som hlavu sklonila. Každý jeden z nich ma ale niečo naučil. Napr. že si mám veriť, že môžem niečo dokázať. Tiež ma naučili, že mám jednať podľa seba a neriadiť sa zvykmi. Naučili ma, že mám byť sama sebou, že len tak budem niečím iným ako zvyšok sveta. Otesali moju hrdosť ale aj moju tvrdosť v citoch.

A tak som sama sebou. No táto cesta je veľmi trpká. Akosi ľudia nie sú schopní zniesť moju mieru úprimnosti a svojskosti. Nezaujíma ich ale ani to, že ja im nevyčítam to akí sú. Beriem ich svojskosť ako samozrejmosť. Snažím sa ich chápať. Vlastne ich chápem. Ale oni mňa nie, čo už. Tak sa potom občas pýtam či by nebolo lepšie sa zaradiť do davu. Byť ako iní. Nevytŕčať, riadiť sa zvykmi a blbými pravidlami. Ale ten pocit, že ma zväzuje niečo s čím nesúhlasím je na nevydržanie. Radšej pokračujem v tom aká som.

Nechcem žiť vo svete kde si klameme od rána do večera. Kde nevieme kto je kto a koho dres nosí. Chcem žiť vo svete, kde budú platiť sľuby, ktoré sa dali. Kde ľudia budú ľudia. Kde pomôcť niekomu je úplná samozrejmosť. Kde nie závisť a faloš. Ja viem snívam. No tým ako som vychovaná a tým ako fungujem sa snažím zmeniť aspoň ten svoj kúsok sveta k lepšiemu. Neviem či sa mi to podarí, to neriešim. Podstatné je, že som sa aspoň pokúsila...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Mnohí mlčia, on nie. Služba vlasti z neho spravila lovca ľudí

Tóth tvrdí, že si z vojenčiny priniesol domov traumu.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

EKONOMIKA

Kotleba zamestnával načierno

Kraj prišiel o vyše 20 miliónov eur z eurofondov.


Už ste čítali?